Sociální média a naše vztahy.

Rok pandemie nás otestoval ve všech možných aspektech, největším z nich ale rozhodně bylo naše duševní zdraví. Možná nám ale přinesl možnost o našich pocitech víc mluvit a spojil nás také v uvědomění, že jsme v našich komplikovaných pocitech na stejné lodi. Nejen během pandemie, ale kdykoliv. Jakou roli v tom ale měla sociální média? Pomohla nám nebo naši vnitřní krizi prohloubila? Rozhodli jsme se vyzpovídat psycholožku Veroniku Ragan, zakladatelku instagramu @spomiluj; milovnici pokojovek a sci-fi, majitelku dvou koček a podle vlastních slov, nečekaně vzhledem k jejímu povolání, také introvertku, aby nám pomohla si trochu utřídit myšlenky a kultivovat zdravější vztah k sobě samým i k sociálním mediím.

Na svém instagramu mluvíš o psychických problémech i mezilidských vztazích, proč si ho založila, co je jeho cílem a kam by si dál chtěla směřovat ať už online nebo offline.

Na rozdiel od vás Čechov sme my Slováci vo všetkom pozadu 😀 Keď som zakladala môj instragram, tak existovalo fakt málo blogov, ktoré sa venovali téme duševného zdravia a boli z môjho pohľadu až príliš odborné (čo nie je výčitka:)). Dlhšie som hľadala môj spôsob písania a uvedomila som si, že chcem písať o psychológii ľudskou rečou, nech je to zrozumiteľné pre každého. Každý z nás má dušu a môže ho niečo trápiť.

Jaké nejhorší dezinformace nebo mýty v oblasti vztahů nebo lidské psychiky, se na sociálních mediích šíří, které si myslíš, že lidem fakt ubližují?

Zoberme si už len ten fakt, že porovnávame naše životy s dokonalým insta feedom blogerov. Sociálne siete nie sú reálnym referečným rámcom života druhých ľudí.

Na sociálnych sieťach môžeme vidieť šťastné fotky páru, ktorý v skutočnosti nie je šťastný a nevidíme tam páry, ktoré sa v skutočnosti milujú a fungujú v zdravom vzťahu. Vidíme tam ľudí, ktorí dostanú na fotku pár likov a pritom majú veľa kvalitných vzťahov ale aj ľudí, ktorí majú tisíce followerov a nemajú kamarátov. Vidíme tam profily ľudí, ktorí sa trápia s dlhmi ale prezentujú svoj luxusný život.

Porovnávanie sa s druhými je tu odvždy, avšak sa s tým nerodíme. Je to niečo, čo sme sa v priebehu výchovy naučili.

A to sme sa ešte ani nedostali k odpovedi na tvoju otázku, Je otázne, čo si predstavíme pod mýtami a dezinformáciami. Keďže niekedy aj reálny fakt vie človeka zraniť - ja sa s tým často stretávam, keď napríklad komunikujem veci o vlastnej osobnej zodpovednosti za svoj život.

Skôr si myslím, že to čo človek prijíma a čím sa nechá ovplyvňovať je určené mierou jeho osobnej vyzrelosti. Je to niečo podobné ako s alkoholom, ktorý v svojej samej podstate nie je škodlivý, nijak ti neublíži, keď sa na neho pozrieš v regále v obchode. Ublíži ti to, že ty sa ho rozhodneš konzumovať. Podobné je to so sociálnymi sieťami, ak nájdem obsah, ktorý zasiahne do živého, tak to nie je “chyba” obsahu. Môže to byť ale dobrá spätná väzba aj pre nás, tzn. môžeme začať uvažovať, že prečo ma toto zrovna rozosmutnilo alebo nahnevalo.

Myslíš, že vliv sociálních medií pociťujeme i ve vztazích a v tom jak se k sobě navzájem chováme?

Nemyslím si, že je to len sociálnymi sieťami. Myslím si, že celkovo nám technológie “pomáhajú” v neriešení našich problémov a sú uníkom pred priamou konfrontáciou. Vidím to pravidelne na skupinách, ktoré mávam s mojími klientami teraz online cez zoom. Deje sa taký jav, že ak niekto nesúhlasí s tým, čo povedal druhý účastník, tak miesto jeho priamej konfrontácie ľudia píšu mne ako facilitátorovi do súkromného chatu, že sa im to nepáči alebo s tým nesúhlasia.

Dejú sa tu dve veci a to je neochota prekonať náš strach a ísť do konfrontácie a presúvame zodpovednosť riešenia môjho diskomfortu na druhú osobu.

Podobné sa deje aj na sociálnych sieťach, radšej si napíšeme, čo sa nám nepáči do chatu, miesto toho aby sme si to povedali priamo do očí. Takto sa nielen z partnerských, ale celkovo z medziľudských vzťahov vytráca úprimnosť, čestnosť a asertivita.

 

Rok prožíváme s omezenými kontakty v pandemii. Myslíš, že nám sociální media pomáhají situaci zvládat lépe nebo nás spíše dál rozdělují?

Opäť sociálne média sú len nástroj, sú dobrým sluhom ale zlým pánom. Z môjho pohľadu môžu funkčnosť respektíve nefunkčnosť vzťahov len v pandémii akcelerovať. Pokiaľ tie vzťahy sú zmysluplné, tak pandémia, či sociálne siete ich nemajú šancu ohroziť. Môžu našu komuníkaciu skomplikovať, ale pokiaľ nám na tých vzťahoch záleží tak si nájdeme spôsob, ako zostať v kontakte s našimi ľuďmi.

Často od mojich klientov počúvam, ako prichádzajú o vzťahy počas pandémie. To, že sa s niekym poznáme roky nemusí nič znamenať. Nemusíme toho človeka vôbec poznať. Z môjho úhla pohľadu je práve toto lipnutie na vzťahoch (a iných veciach) problémové. Tak ako sa meníme my, tak sa menia aj ľudia naokolo. Je úplne v poriadku, ak sa v nejakom bode nášho života naše cesty rozídu. Počúvam príbehy o tom, ako ľudí v skupinových chatoch nebaví počúvať ich kamarátov z detstva. Možno ich to nebaví ani, keď si idú sadnúť niekam na kávu 🙂 Otázne je ale prečo v takýchto vzťahoch zostávame.

Sociální média nám dokážou jako společnosti pomáhat (tvůj profil je toho důkazem) jaké má ale na nás negativní dopady? (veci co si lide neuvedomuji, myslis ze uzkost je ted castejsi kvuli soc.m.?)

No to je otázne 🙂 Poviem vám taký príbeh z mojej praxe. Chodia za mou rodičia, že nevedia čo so svojími deťmi, že za ich problémy môžu sociálne siete: “Vieš,  za to, že moja dcéra je nešťastná môže ten Instagram. Keby tam denne nesleduje tie blogerky a modelky, tak by sa s nimi neporovnávala.” Po dlhšej práci s rodinou zisťujem, že matka nejde vyniesť ani smeti bez make-upu a je dokonale vylaserovaná. Otec, ktorý skoro vôbec nie je prítomný chce,  aby dcéra bola vždy slušná, nosila len dobré známky a radšej ani nehovorila svoj vlastný názor.

Obsah na sociálnych sieťach s nami môže zamávať jedine vtedy, ak má kam zasiahnuť.

Jak se můžeme negativnímu vlivu sociálních medií bránit? Co pro sebe v téhle oblasti děláš ty?

Feed sociálnych sietí vieme do značnej miery ovplyvniť aj my sami. Pár praktických rád, čo môžeme robiť, ktoré ale skôr vnímajme ako “ibalgin na bolesť hlavy” a nie riešenie podstaty:

• nesledovať profily, ktoré v nás vyvolávajú pocity hnevu alebo smútku
• čo môže znamenať, že nemusíme sledovať ani našich kamošov (unfollow neznamená unfriend v reálnom živote), ak ale niektorý váš vzťah stojí na tom, či sa followujete na instagrame, tak by ste ho možno mali prehodnotiť
• nemusíme odpísať na každú správu, radšej sa učme riešiť veci osobne alebo volaním, ak sa inak nedá
• na sociálnych sieťach sa učíme toxickým vzorcom správania, ako je napríklad ghosting (z môjho pohľadu neochota riešiť náročné rozhovory), ktorý si môžeme preniesť do reálneho života

Avšak najlepšie, čo môžeme pre seba spraviť je začať pracovať na sebe a vlastnom seba-poznávaní. Cieľom je aby nás sociálne siete neovplyvňovali, to ale nedocielime tým, že sa im budeme vyhýbať. To je ako povedať fajčiarovi, že fajčenie nie je zdravé 🙂

Ak začnem pracovať na vlastnej seba-úcte a seba-hodnote a porozumení motívov vlastného správania/prežívania, tak viem porozumieť tomu, prečo ma dané veci ovplyvňujú. Práca na sebe môže byť rôzna, napríklad vo forme sedení so psychológom alebo encounterové skupiny, na ktorých sa práve frekventanti učia už spominánej asertivite, prekonaniu vlastného strachu, počúvaniu alebo úprimnosti.

Jakou radu by si dala lidem do vztahu, kterou si myslíš, že slýchají málo a která je podle tebe zásadní?

To v akých vzťahoch sme je naše vedomé rozhodnutie. Druhých ľudí nezmeníme, pokiaľ oni sami nebudú chcieť a stojí nás obrovské úsilie navodiť len malú zmenu u toho druhého. Jediný, kto sa môže zmeniť sme my sami a naše okolie nemá inú možnosť ako reagovať na našu zmenu.

Budovanie partnerstva je založené na vzájomnej úprimnosti a čestnosti. Ak to chceme dosiahnuť hovorme skôr o svojich pocitoch ako o tom, čo robí ten druhý zle, pretože inak nedostane ten druhý zrkadlo a nevie čo sa s vami deje.